Vyhral. Nečakali sme to viacerí, priznávam. Takmer okamžite sa spustila lavína článkov a statusov na tému zvolenia fašistu Mariana Kotlebu za župana banskobystrického kraja. No napriek tomu si myslím, že zopár vecí neodznelo.
Kde je problém
Pravdupovediac, že Kotleba získa zodpovednosť za nejakú bočnú cestu, vedúcu k poľu, ma príliš netrápi. Čo sa týka kompetencií je to bieda, znásobená tým, že nemá podporu v krajskom parlamente. Kotlebova ĽSNS totiž nemá v 49-člennom pléne žiadneho zástupcu.
Lepšie informovaní vedia, že Ľudová strana Naše Slovensko nie je ničím iným, len one-man-show Mariana Kotlebu, založená aj za cenu rozkolu v nacionalistickom hnutí. Strana nemá nič, okrem kultu svojho predsedu, ktorý si „popularitu“ doslova vybehal so svojou perepúťou v regióne. Personálny alebo programový potenciál ĽSNS – nula bodov.
Problémom je najmä legitimizácia: voliči zlomili tabu, že polodementný fúzatý neonacista môže zastávať verejnú funkciu napriek tomu, že to o ňom každý vie. S tým súvisí viacero vecí – ostatné strany sa Kotlebovi budú snažiť vziať vietor z plachiet pritvrdením na pôde, kde sa cíti doma – v atakoch na Rómov. Otázkou však je, ako ďalej sa ešte dá zájsť. Spomeňme si na nasadenie armády na východe Slovenska za vlády SDKÚ, alebo na krytie policajtov, rozbíjajúcich rómsku osadu, ministrom vnútra za SMER pred pár mesiacmi. A vôbec na celú „rómsku reformu“ súčasnej vlády, založenú na princípe represie a práce za sociálne dávky.
Ďalším dopadom Kotlebovho víťazstva bude nepochybne povzbudenie zaspatého neonacistického hnutia. Pomôže mu zakopať sa a zapustiť ešte hlbšie korene na strednom Slovensku a inšpirovať v iných regiónoch. Neskutočným spôsobom pomôže v propagácii strany a jeho predsedu. Určite sa nájde aj zopár ďalších miestnych podnikateľov, ktorí ĽSNS dajú nejaké to euro, len aby si spravili kamarátov na správnych miestach. A to nie sú práve zanedbateľné faktory do budúcnosti.
Ako k tomu prišiel
Keď sa človek pozrie bližšie, Kotlebov úspech by nemal až tak prekvapiť. Vytrvalým verejným pôsobením sa stal verejnou tvárou určitých názorov a zároveň si pre ne získaval priaznivcov. Navyše, čo mu nepochybne pomohlo, vždy sa štylizoval do úlohy martýra a disidenta, ktorého utláča štátna moc, pretože poukazuje na jej zlyhania.
Chodením po dedinách, kde vzťahy medzi Rómami a majoritou nie sú práve harmonické, si získal mnoho miestnych. Na rozdiel od politikov z Bratislavy, Kotleba prišiel až k nim a ponúkol riešenia, alternatívu. O jej kvalite, alebo o tom, či s ňou súhlasíme, sa baviť netreba: fašistické riešenia nie sú ničím novým. Práve naopak.
Nadávať teraz na hlúpych dedinčanov z okolia Bystrice, vyhrážať sa sťahovaním zo Slovenska, alebo zverejňovať patetické fotky s odkazom na holokaust je úplne mimo. Tieto emocionálne prejavy bezmocnosti ničomu nepomôžu a ukazujú len totálne nepochopenie celej situácie. Čo dosiahneme tým, ak povieme 70-tisíc ľudom, že sú bandou idiotov, ktorá si zvolila fašistu? Akurát sa tak utvrdia v presvedčení, že im nerozumie nikto, len Kotleba, a teda – volili správne. Treba sa predsa vždy pozrieť na príčiny a našu (ne)činnosť, nie nadávať na následky.
Odmietnuť raz a navždy arogantné delenie na osvietených „aktivistov“ a „hlúpe ovce“, ako aj „múdru Bratislavu“ a sprostý „východ“ (čokoľvek za Trnavou) je prvý krok k tomu, aby sa konečne mohlo niečo zmeniť. Pretože je to rovnako obmedzené a kontraproduktívne, ako deliť sa na základe farby pleti či jazyka. Tieto výkriky nie su ničím iným, len pokryteckým zbavovaním sa vlastnej zodpovednosti.
Ty si spravil čo?
Ak bol teda Kotleba jediným, kto priniesol určitú alternatívu, nie je to práve naša chyba? My sme kde boli, keď roky chodil po dedinách a získaval si priaznivcov? Asi sme varili vegánske večere, sledovali rioty v Turecku a pohoršovali sa nad úspechmi Zlatého úsvitu v Grécku. Neprezentovali sme sa vlastnou politikou, „nedobýjali“ sme nové územia, ani sme len neukázali, že existujeme. Keď sme už teda dovolili fašistovi, aby si získal desiatky tisíc ľudí, tak je načase zamyslieť sa, čo stále robíme zle a napraviť to. Nie hysterčiť, nadávať, alebo to sucho odbiť mávnutím rukou.
Riešenie, ktoré napadne mnohým, znie väčšinou: viac antifašizmu. Ukážme, že Kotleba je obyčajný nácek, ktorý len zahodil odpudivý esesácky kabát a zmiernil rétoriku. Ukážme, že je fašista, okruh ľudí, v ktorom sa pohybuje, sú náckovia a vysvetľujme, že to nie je dobré.
No dostali sme sa do bodu, keď toto nikoho z jeho elektorátu nezaujíma. Volili človeka, ktorý si získal ich dôveru v to, že dokáže riešiť ich problémy. Nevolili ho preto, lebo sú tiež neonacisti. A nás nepočúvali preto, lebo sme im nič neponúkli.
Menej antifašizmu, viac politiky
Antifašizmus bude naveky hrať druhé husle a treba sa ho zbaviť. Je z podstaty odsúdený na to, aby vždy len reagoval – je to jeho prekliatie a ironizácia: donekonečna obraňovať kapitalistickú demokraciu, ktorá vždy zabezpečí, aby sa nejaký fašista dostal k moci.
Musíme mať preto odvahu opustiť „bezpečný“ prístav antifašizmu, kde je údajne väčšia možnosť, aby s nami sympatizovala väčšia časť verejnosti, a začať s každodennou politickou prácou. Je treba ukázať, že vo svete, kde je prípustné, aby existovala nezamestnanosť, chudoba a cyklické ekonomické krízy, ktoré tieto fenomény prehlbujú, bude fašizmus vždy čakať na svoju príležitosť. A ako nás história učí, na scénu ho vynesú práve obyčajní ľudia za asistencie našej neschopnosti.
Inak povedané: miesto zameriavania sa na fašizmus, je potrebné pozrieť sa na kapitalizmus. Na jeho pôsobenie na naše životy a ponúkať alternatívu ako s ním bojovať a za čo bojovať. Musíme vyjsť na verejnosť a otvorene prezentovať naše názory, poskytovať podporu tam, kde treba, zhovárať sa s ľudmi a budovať regionálne kontakty.
Našou úlohou je kontinuálne podporovať a zúčastňovať sa v prvom rade bojov na pracoviskách, alebo v našich komunitách. V časoch, kedy sú tieto konflitky na nízkej úrovni, máme jedinečnú príležitosť kritizovať nacionalizmus alebo presvedčenie, že naše problémy dokáže vyriešiť nejaký politik: či už fašistický, kresťanský či sociálne-demokratický. Naopak: prezentujme sa konečne ako sebavedomá alternatíva, ktorá politikov, fízlov, aktivistov za ľudské práva alebo odborárov nepotrebuje – máme predsa vlastné hlavy a ruky. Len ich konečne používajme.
